Na Šeptandě ...kdo se kloní před jinými hluboko k zemi riskuje, že mu šlápnou na hlavu...

Navigace Kategorie článků

Potlach, čundry - Frank Belavý

Milena Doušková, 13.02.2020, 1. Dění…2. Blog…, Komentáře - 0

O tomto témate možem napísat velmi málo. Sám som sa žiadneho nezúčastnil, neabsolvoval. Jednoducho nie som ten typ a nemal som dar spoločnický s ktorou by som tam mohol ísť. Vlastne písať budem o jednom človeku a charaktere. O kompase. O paličatosti?

Údolie v ktorom žijeme m á vraj 13 tisíc duší. Samé sady a farmy. Na jednej farme či ranči, je dokonca letisko a bouda pre malého čmeliaka. Ten obrovský baračisko musí stáť vyhrievanie a svetlo toľko, čo mňa celý mesačný rozpočet. Ľudia čo poznám a sa nazývame priatemi sú česi/slováci a žijeme vonku z mestečka na stráni u lesa. Šest rodin plus ja, čo som vzdialených od tej pospolitosti celých 7 km.

Jeden z posledných čo sem zavítal je v mojom slovníku naozaj paličatý. Zbalil fidlátka  po roku 2000 a dal zálohu na srub, čo sa nachádzal medzi dvoma českými lovcami. Vytrvaly a odradit sa neda keby hned bola vyhlásená križiacka vojna. Nemá rád keď sa vyjadrím že bývame v zapadákove.

“Ale pro Pána vždyť to je presne čo sme chteli!”

Od neho som sa dozvedel, že každý rok chodí na mejdany, čundr alebo potlach. Obyčajne v októbri keď je dlhý víkend vďaky vzdania. Ale ta slezina, ten potlach to nie je pol  hodinku od mesta kam chodíme na nákup. To by bolo príliš jednoduché. Den tam, den spátky plus tri dni študia literatúry.

V našom mestečku sú dva vačšie potravinové obchody a dokonca už jeden reťazcovyý, čo je nádherne vybavený stavebným materiálom, klince, šrouby, elektrika, bezmála všetko. Už len fontany. Dva-tri, či viackrát za rok sa každý z nás vydá do najbližších vačších miest a to je naozaj záťah. Všetky su vzdialené 127 km. Západ či východ či sever. Vzdialenost dvoch hodin nie je nic nenormálneho.

Tak sa podržte, čo mi už dávno George vykládal:

„Chodíme na čundr protože je tam veselo. Potkáme staré a stárnouci přátele, sedíme u ohýnka, povídáme si, hrajeme na kytaru a sem-tam si dáme skleničku. Proste povidame si a je nám blaze. Ten flek se jmenuje Busch  river. Lesní cesta co vede k řece a malému vodopádu skončí a tam po okoli se sejde 60-70 a víc lidí. I z Austrálie! Přesně jako jeden kterého znám, co jel do Austrálie měli dovolenou a měli potlach.“

Vydáte sa ráno smerom východ a za Cranbrook strihnete na sever a rovno širokým údolím dotiahnete do Radium Hot Springs a smerujete na západ, do Golden. Nájdete prašnú lesnú či špecialne vybudovanú cestu pre taženie dreva, užívate si ako sa derú a ničia na kamenoch gumy, 82km. Všeho všudy 380+100+82 km.

Potom ako sa George sem prisťahoval videl vinný sklep, čo som poradil i pomohol stavať. Jeho nový sused si totiž to hoví v červenom vínku a každý rok napresuje, nakvasí cca.500 litrov. Ja som nechápal ako to skladuje či vyrába, keď má tak nádherny svah!

„Prečo si nepostavíš vinárnu?“, ptal som sa. A to som nemal. Ja som nepredvídal akú habaďuru si na seba našijem. Ale prežil som to i keď som polovičnej váhy i výšky. To je historia.

Raz za čas George povedal, že on by strašne rad niečo podobneho, ale nemal odvahu a zistil som, že mu nebolo jasné ako sa to da robiť po častiach. Moje snahy a opisovanie boli zbytočné.

Ja som u mna meral a dával kolíky všelikde možne ale nikde to nepracovalo. Ja proste ten veliký svah nemám.

Sused, čo si staval domček hned vedľa počítal na hodinkách dni kedy bude mat 55, dostal ponuku od svojho kamoěa, že si či može tam uskladňovat taký šikovný menší bager a  može sa používať.

Neveril som, čo všetko sused zvládol, aky zručný v tom bol. Nabral som odvahu a zavolal ku mne, aby sa šiel pozriet. Či by sa odhodlal vykopat jamu. A na čo presne? No presne nie som istý, pretože ja tu hovadinu v skutočnosti nepotrebujem. Všetko som mu opísal kam to vedie, prečo by som chcel drieť a eventualne skončiť s niečím použitelným.

Dostat ďaleko von na naše stráne mašinu je moc peňazí. Preprava a náklad stojí viacej ako hodina či dve práce.

Ked som videl snad polovicu diery, začal som mať pochyby a najradšej by som zastavil a hlinu či jil natlačil naspať.

Čo si sa zblaznil? Veď to nedáva zmysel. To je čo som sa v duchu pýtal. Ten strach a úzkost čo ma zachvátila nemožem opísať.

Ale pokračovali sme ďalej. Než sa zotmelo bola diera vybagrovaná. A ja som mal do jesene čo robiť.

Vsšetko som čo najlepšie odvodnil a pozakrýval. Na jar začal naplno s niečím čo sa dá porovnať s Lego hračkou pre deti. Prvý, čo súhasil pomáha´t bol George, pretože chcel kopírovat sposob, čo som vykoumal. Nažhavený sa hlásil trikrát, pri každej stene. Prednú z kameňov a cementu som už robil sám tým, že to bola otázka času a hranie. To iste s cípom vzadu i vpredu. Plus drevená konštrukcia strechy tým, že vinárna je sice zasadená ako hloboko sa dalo, ale strecha je nad zemou.

Kde sme to boli, na čundru?

Ano! Každý rok keď tam George bol, pracne jeden kameň za kameňom nosil na kopček od rieky hlboko pod svahom, kde stálo jeho vojenské predimenzované auto čo používa na lovenie a do terénu na totálne kraviny. A táto sa kvalifikovala. George videl tie naleštené šedasté šutry s tmavými či žltými pásmi ako budú lemovat jeho vchod. A vo vnítri v sklepe kde plánoval vrátka aby mohol za stenu naskladať všetku úrodu. Na háky pod stropom klobásy. To bola vidina a čo potreboval aby sa rozbehol som bol ja, kreslič. Chlap asi tak polovičný a aj tenký.

Viete čo sa stalo? Bagr, náklaďák s desat kubikmi šterku, cement a šup do toho, robiť panely aby sa mohli zošrobovať a postaviť šalunky. Ovšem on si s tým doslova hral.

Lenže! On nestaval vinárňu, on staval bunker a katedrálu! Dvanást palcové steny z cementu? Neslýchané. To som zase nerozumel ja, čo on videl v jeho predstavách!

Predná stena, to čo človek vidi poprvé je z tých kulatých a unikátných šutrov co už roky a roky vozil z Buch river, 82km od Goldenu po prašnej. Potom, čo zlikvidovali pekných pár flašiek, že?

Strop čo som nakreslil? To bol vlastne polokruh sediaci na stenách výšky len a len 5 stop ale sa nádherne zdvihal a robil klenbu, to malo byť z cihličiek! Žiadný cement! Tak šupšup, vymyslieť sposob, ako mať strop z cihličiek, ano?

Postav si kopyto toho tvaru, ale len tak hlboko ako dosiahneš! Na to si dáš plastickú plachtu a naskladáš cihličky. Až to sedne, spustíš formu a popotiahneš na trámoch dopredu a zase zdvihneš s pomocu tvojích zvedakov a  na doraz a zatiahneš šrouby. Štyrikrát popotiahnuť by to malo byť, nie?

Ale to najprv prišiel ďalší expert čo s cihličkami pracoval a predviedol ako miešať maltu ako klásť cihly.

Nebolo treba viac.  Zvládol to na jedničku a AA+. Teprve potom sa lial cement na celé to veledielo zvonku a pozakrývalo pár celistvými kusmi plastiku. Zakrylo vrstvou zeminy, piesku kameňa a hliny.

Že mu tam vedie vodička? Ano, vedie, aj s kohútkom a može kvapkať na kameny čo formoval ako jazierko a to potom vyteká von. Odvetrávanie? Rúra vedie ponad zem zvonku a koniec kolenem a za rohom v sklepe, kde je zeleninárstvo. Kamna? Maličké buculaté ako demižon sí u steny a samozrejme rúra a navrchu na streche komín!

“No, to jsem jednou videl a nemoh sem odola tak sem koupil.”

A ja sa pýtam tu šínu, tu kolajnicu čo je vzadu s navarenými hákmi pod stropom, to si tiež videl a nemohol odolať? Asi tak, tak nejak!

Dvere si vyrobil sám aby mali polookrúhly oblúčik a tým, že sú velmi tlusté musel si akoby vyrobit extra dlhé jazýčky na zámku. Panty? To si vykoval. A viete, že lavičky a stoleček si tiež urobil?

Pred rokmi, keď som sa túlal po kopcoch a skautoval, zbadal som taký kratší ale silný,  no proste hrubý kmen. Modrín, na to dnešné píly už nie sú!

Hned po návrate domov som to nahlásil – no komu?

Pýtal som sa či ma retazovku s dlhým platom. Vačšiu ako mám ja. Nemáte šajnu s akým nadšením sme sa trepali na ten svah. Pritlkli sme pár latiček aby sa dali nasledovať a urezali prasknutý konček aby sa aj zarovnal.

A potom ďalšie dva rezy aby sa urobili dva kotúče. Predstavte si kotúlat taky ťažký kotúč do strmého kopca a dvakrát. Bohu vďaka sme to boli schopny naložiť. Ja som fuňal! Pila sa ale zasekla tým, že strom bol silno nasiaknutý pryskyricou. To sme spravili a teraz čo? Koumák George si kotúč zabalil na vrstvu pilin a pokryl pilinami. A kotúč čakal a schnul roky než sa konečne vyjasnilo ako sklep stavať.

A usetriť velký balík. Lenže on silné železné pruty nezdrátoval, on ich aj zvaroval! A medzi tie ťažké gulaté kamensiska vkladal háky zo železa a zase zvaroval.

A viete, že on ten stoleček zmáknul? Praskliny vyplnil s epoxy, center čo bol spráchnivelý vyčistil a vsadil tam taký istý typ kmeňa? Než som ja moj rozpraskaný a zničený kotúč rozsekal a spálil dal som sa počítať. Každých desat nitočiek som zarazil klinček. Keď som s istotou skončil kde definitivne bol center a posledný letokruh, napočítal som 540. V dobe, keď Columbus dvíhal kotvy tento stromisko už bol mladík pár rokov starý. Prepáčte, ale ja som nemal použitie a nemal prázdny flek kam ten kruh dať.

Ale viem, že ten druhý sedí v malej katedrále kde sa medituje a keď  treba pri malom ohníku a žblnkajúcej vodičke vychutnáva sklenicka

A len preto, že ľudia sú paličatí.

  • Autor/ři textu: Frank Belavý

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *