Na Šeptandě ...kdo se kloní před jinými hluboko k zemi riskuje, že mu šlápnou na hlavu...

Navigace Kategorie článků

Staré zlaté časy - Frank Belavý

Milena Doušková, 13.02.2020, 2. Blog…, Komentáře - 0

Na obrázku som ja, pisatel extraordinaire, v budove PanCanadian, už ani nepamatám na ktorom poschodí. Obrázok urobil Trev Trevisanut jeden z kolegov. Kompania mu kúpila kameru Nikon na to aby mohol byt činný a spestrovať prezentacie ktoré sme robili.

Nemal som o nom tušenia len si pamatám, že už bol nastrojený a pripravený a zavolal:

„Hej Belavý!”

Ja, sústredený u počítača som sa otočil a tu ma mate. 1990+ neviem. V porovnaní keď som začínal kedysi v roku 1975 som už na neporovnatelnej úrovni a ešte netuším ako zázračne rychlo spadne klec.

Ku počítačom som sa dostal pretože v podstate nikto iný nechcel. V miestnosti kde sa dali zatiahnuť okna boli tri stanice a dvaja naplno pracujúci kumštýri a jeden na poobednu až do polnoci či kedy bolo treba. Jozef Bogucki, starý cigara fajčiaci hrbáč.

Či to mal vrodené či utrpel úraz neviem, ale pamatal druhu svetovuú. Boguki ako ho volali robil poobedne preto, že opravoval a robil zmeny, keď denná šichta nestačila a napríklad ráno papaláši požadovali už hotové diapozitivy a mať prezentáciu na 28 poschodi v zasedacej miestnosti.

No, raz Boguki nahlásil, že teda s konečnou platnosťou ide do dochodku. Vypukla panika, nikto nebol zacvičený a čo terazky. Ale háčik bol v tom, že ani jeden z celého manšaftu nemal záujem robit popoludnajšiu a sám Pán vie dokedy. Ja jediný som akoby zdvihol ruku.

A Joe si pofajčieval, a namiesto aby bol zadumaný všetko popisoval a ja som akože pracoval vedľa. Zase, žiadna neprekonatelná veda, a šéfka sa ma často vyzvedá ako sa mi darí. Ja som ju vždy poslal za komínom aby sa spýtala jeho.

Darilo sa mi, ale na plate mi už nepridávali pretože mi už dávno jeden vačší šéf priamo do očí nalásil, že aby som nečakal, že dostanem pridané. Že som na maximálnej hranici. To som dobre vedel i ja a vedela šéfka a iste to bola prvá vec, čo vedela keď ma do hlavného a už jediného oddelenia preradili.

Eventuálne Boguki fidlátka zbalil a ukázal sa raz za čas pozdravit.

Pamatam jeden deň keď slečinka, čo už mala 11 ročnú dcerku chcela strašne nabaliť mladého inžiniera sa ukázala a vysvetlovala nám čo chce ako si to šéfi  prajú. Okamžite som zbadal, že jej chýba jedno písmenko. Hovorím Giselle, tam ti chybi N. Akoby ju niekto praštil klackom či uštipla zmija. Čo! Kde! Ako to vieš?

Hovorim, ten ostrov v Indomezii) sa volá KALIMANTAN! A nie Kalimatan!

Ona: Si si istý?

Ja: No dolu na 15 poschodi je knižnica majú tam Atlas.

No nic, samozrejme že som pravdu mal, ale teraz na mňa vyskočili ti dva kolegovia. Ako si to vedel?

No keď som bol v tej pasci kde som sa narodil ja, som pozeral mapy v atlase a dobre si to meno pamatám. Tak ako všetky provincie Kanady, len som nevedel správnu výslovnosť. A myslel som si, že je tu samý Indián, hlavne v Saskatchewane keď to tak pekne znelo.

Nuže, dobre platili a platili maximum ale svetu zavládla ešte vačšia chuť a pachtenie po ziskoch a začali sa vo velkom zakupovať supersilné počítace pre hlavne a kotvove pracovné sily, inžinieri a geologovia.

A bolo im jasne povedané, že oni si tie mapy, grafy a fantazie budu kreslit sami! Padal.

Ked eventualne začali čistky a prepustania, ja som bol jediný čo plesal ale balik som nedostal. Z nejakého dovodu si nechali mna až do neskorej doby keď som už mal zápastia a prsty tak zapálene, že som ich chcel strčit do mraziaku.

Takže tak to na svete chodí, a starí ludia mali pravdu: Robte seno keď slnko svieti!

Faktom je, že mi trvalo minimálne dva roky zahojit nervy a že som sa uspokojil s tým, čo mám a s osudom a hlavne novým sposobom existencie.

Zatial som ešte nad trávou a čas keď aj nado mnou budú rasť pampelišky určite nie je daleko.

  • Autor/ři textu: Frank Belavý

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *